Učiteľka

Ako malá som vždy rada písala básne (venujem sa tomuto koníčku asi od 5 rokov svojho života, teda začala som skladať slová do rýmov ešte skorej, ako som sa ich naučila vrývať do papiera). Nehovorím, že to bolo veľdielo hodné vášnivého romanopisca, ani náhodou! (Dovolím si tvrdiť, že nie je ani teraz a nebude nikdy. Uf, to mi ale odľahlo, keď som to povedala!) Písanie mi vždy prinášalo takú zvláštnu radosť, dalo by sa povedať, až pocit vrcholnej katarzie, stretnutia Ja so mnou, vyplakania sa do vankúša či vykričania sa pri pesničke. Strávila som s ním pekné aj smutné chvíle, čas zaľúbenosti, kedy som pela viac ako patetický ódy na svojich idolov (mohla by som písať texty pre Britney Spears, ba aj Justina Biebera!) Moje spisovateľské počiny sa časom začali uberať ambicióznym smerom, túžila som po uznaní druhých. Chcela som vyhrávať ceny, byť uznaná minimálne ako talent desaťročia. A či myslíte, že bolo ďalej? Nič také neprišlo, a neúspech som brala ako potvrdenie toho, že nie som dosť dobrá ako človek. Aké úbohé však? A tak som prestala písať. Literatúra sa ma nikdy nevzdala, preto som sa nejak dostala na doktorské štúdium, kde straším seba aj iných doteraz. A ako tu tak sedím a snažím sa poskladať myšlienky do dizertácie, zase sa mi vynára ten pocit nedokonalosti. Prečo robíme veci, aby sme sa zavďačili sami sebe? Prečo robíme veci pre uznanie okolia? Tá otázka je banálna, ale uvedomila som si, jak je významná! Celý život som robila niečo, aby som si dokázala, že som dobrá, šikovná, že na to mám. Aká hlúposť. Keď naozaj by mal človek písať, spievať, tancovať, cvičiť, milovať (sa), záhradničiť, cestovať a učiť sa nové jazyky, lebo ho to nesmierne baví, lebo má z toho radosť. A ona je potom tým, čo nás bude poháňať, aby sme to robili častejšie a lepšie. Je radosť robiť veci dobre. Ja, ako tu sedím, viem, že to čo píšem asi veľmi dobré nie je. Nemám už také ambície, ale snáď preto som sa naučila zase písať. Baví ma vrývať kusy nášho príbehu do papiera. Viac ako to... Mám z toho radosť, lebo to je v tejto chvíli to jediné, čo mi dáva zmysel v tomto počínaní. Nebojme sa robiť, čo nás baví, dobre či zle, záleží na tom, keď je to radostné?